Čím ďalej tým viac sa začína vo výtvarnom umení zjavovať pojem vizuálny umelec, ktorý sa snaží „urobiť nový otvor a objaviť nový pohľad na skutočnosť tam vonku“. Je to označenie pre novodobých šamanov, ktorí s virtuozitou ovládajú fotografiu, farbu, manipuláciu s počítačom tak, že nimi zmanipulovaný obraz pôsobí prirodzene. Ak niekto na Slovensku napĺňa definíciu tohto pojmu, tak je to určite Monika Hurňanská.
Jej cesta k fotografickému médiu bola kľukatá. Na Šupke v Košiciach vyštudovala keramiku, potom bakalárske štúdium maľby na Akadémii v Banskej Bystrici. Svoje štúdia zavŕšila magisterstvom na katedre fotografie VŠVU v Bratislave. Tu začínala najskôr s videami (Annual Report 2002 a Funeral Hearts 2003). Zvlášť to druhé má mimoriadnu silu, pretože doň vložila tajomstvo svojho života, ktoré je dešifrovateľné len pre citlivých a strasťami života poznačených ľudí. Všetky spomínané skúsenosti boli potom pretavené do novej kvality v záverečnej diplomovej práci Zvečneniny (digitálne tlače formátu 100 × 70 cm), ktorou vniesla do slovenskej fotografie nový čerstvý vánok, možno aj vietor.
Hurňanská v tomto súbore fotografií potvrdzuje, že globálny svet ešte nezabil všetkých citlivých ľudí a že aj malé národy cez svojich silných jedincov si budú udržiavať svoju identitu a jedinečnosť. Láska k domovu nepatrí len k romantike minulých storočí, ale má svoje miesto aj v súčasnom svete.
Poznáte ten pocit, keď máte na dvore zavesený mikrotén a jemne zaveje vetrík? Ten jemný šuchot, pripomínajúci špľachot mora, a keď sa pozriete cez túto pokrčenú, polopriepustnú látku vidíte obrazy ako vo sne: zneostrené, zneistené, z časti zahmlené, ponorené, rozdelené na pred a za. Na inom do oranžovo zafarbenom obraze vidíme len tieň mimo obrazu zavesenej, vo vetre sa vlniacej plachty igelitu. Tento tieň pripomína tiene oblakov nad slnkom ožiarenou krajinou. Na ďalších záberoch tajomná bytosť nastavuje na dvore a v záhrade veľké zrkadlo tak, aby vytvárala labyrinty duše našich spomienok z detstva. V interiéroch Monika Hurňanská sama seba štylizuje do polohy akejsi rozprávkovej princeznej, ktorú alchymista premenil na éterickú vílu v spomienkami zakliatom kráľovstve vlastného domova. Táto bytosť navštevuje jednotlivé miestnosti a zákutia rodičovského domu. V kuchyni na žltej stene vzniká obrazový diptych medzi starobylou ikonu letiacou v oblakoch a do modra svietiacou televíznou obrazovkou. V ďalších izbách čarodejka vrství sendvičovo obrazy, ktorými sa vizuálna rozprávka stáva tajomnou. Nič nie je celkom jasné, nič sa nesmie prezradiť. Aj svetlo sa stáva pomocníkom pri navodzovaní tejto tajomnej atmosféry. Nezvyčajné pohľady, vymyslené touto bytosťou, šokujú klasických fotografov. Obyčajné veci ako luster, nohy stoličky alebo kytica slamienok získavajú rozprávkovú nesmrteľnosť.
Monika Hurňanská je na začiatku svojej umeleckej dráhy. Za svoju diplomovú prácu získala Cenu rektora VŠVU. Má mimoriadny talent, ale to nestačí. Pre budúcnosť je dôležité ako s tým talentom ona sama naloží a ako jej okolie s uplatnením talentu pomôže. Len tak sa veci môžu vyvíjať ďalej. Ja osobne jej držím palce.

Ľubo Stacho
Medzi maľbou a fotografiou, text z výstavy v galérii Fiducia, Ostrava, 2004

Čím ďalej tým viac sa začína vo výtvarnom umení zjavovať pojem vizuálny umelec, ktorý sa snaží „urobiť nový otvor a objaviť nový pohľad na skutočnosť tam vonku“. Je to označenie pre novodobých šamanov, ktorí s virtuozitou ovládajú fotografiu, farbu, manipuláciu s počítačom tak, že nimi zmanipulovaný obraz pôsobí prirodzene. Ak niekto na Slovensku napĺňa definíciu tohto pojmu, tak je to určite Monika Hurňanská.
Jej cesta k fotografickému médiu bola kľukatá. Na Šupke v Košiciach vyštudovala keramiku, potom bakalárske štúdium maľby na Akadémii v Banskej Bystrici. Svoje štúdia zavŕšila magisterstvom na katedre fotografie VŠVU v Bratislave. Tu začínala najskôr s videami (Annual Report 2002 a Funeral Hearts 2003). Zvlášť to druhé má mimoriadnu silu, pretože doň vložila tajomstvo svojho života, ktoré je dešifrovateľné len pre citlivých a strasťami života poznačených ľudí. Všetky spomínané skúsenosti boli potom pretavené do novej kvality v záverečnej diplomovej práci Zvečneniny (digitálne tlače formátu 100 × 70 cm), ktorou vniesla do slovenskej fotografie nový čerstvý vánok, možno aj vietor.
Hurňanská v tomto súbore fotografií potvrdzuje, že globálny svet ešte nezabil všetkých citlivých ľudí a že aj malé národy cez svojich silných jedincov si budú udržiavať svoju identitu a jedinečnosť. Láska k domovu nepatrí len k romantike minulých storočí, ale má svoje miesto aj v súčasnom svete.
Poznáte ten pocit, keď máte na dvore zavesený mikrotén a jemne zaveje vetrík? Ten jemný šuchot, pripomínajúci špľachot mora, a keď sa pozriete cez túto pokrčenú, polopriepustnú látku vidíte obrazy ako vo sne: zneostrené, zneistené, z časti zahmlené, ponorené, rozdelené na pred a za. Na inom do oranžovo zafarbenom obraze vidíme len tieň mimo obrazu zavesenej, vo vetre sa vlniacej plachty igelitu. Tento tieň pripomína tiene oblakov nad slnkom ožiarenou krajinou. Na ďalších záberoch tajomná bytosť nastavuje na dvore a v záhrade veľké zrkadlo tak, aby vytvárala labyrinty duše našich spomienok z detstva. V interiéroch Monika Hurňanská sama seba štylizuje do polohy akejsi rozprávkovej princeznej, ktorú alchymista premenil na éterickú vílu v spomienkami zakliatom kráľovstve vlastného domova. Táto bytosť navštevuje jednotlivé miestnosti a zákutia rodičovského domu. V kuchyni na žltej stene vzniká obrazový diptych medzi starobylou ikonu letiacou v oblakoch a do modra svietiacou televíznou obrazovkou. V ďalších izbách čarodejka vrství sendvičovo obrazy, ktorými sa vizuálna rozprávka stáva tajomnou. Nič nie je celkom jasné, nič sa nesmie prezradiť. Aj svetlo sa stáva pomocníkom pri navodzovaní tejto tajomnej atmosféry. Nezvyčajné pohľady, vymyslené touto bytosťou, šokujú klasických fotografov. Obyčajné veci ako luster, nohy stoličky alebo kytica slamienok získavajú rozprávkovú nesmrteľnosť.
Monika Hurňanská je na začiatku svojej umeleckej dráhy. Za svoju diplomovú prácu získala Cenu rektora VŠVU. Má mimoriadny talent, ale to nestačí. Pre budúcnosť je dôležité ako s tým talentom ona sama naloží a ako jej okolie s uplatnením talentu pomôže. Len tak sa veci môžu vyvíjať ďalej. Ja osobne jej držím palce.

Ľubo Stacho
Medzi maľbou a fotografiou, text z výstavy v galérii Fiducia, Ostrava, 2004