Gregor´s Garden 2022
Kurátorský text Petry Cepkovej k projektu Gregor´s Garden/Gregorova záhrada:
Tvorba Moniky Stacho je definovaná niekoľkými kľúčovými rozmermi, ktoré jej dielo spájajú do komplexnej jednoty. Jednak je to jej dispozícia maliarky, fotografky a intermediálnej umelkyne, a jednak jej osobnosť a miera empatie ako veriaceho človeka, ktorý sa zamýšľa nad zmyslom ľudskej existencie, pátra po jej podstate, a toto všetko je v tvorbe Moniky Stacho podložené odborným vzdelaním a výskumnou činnosťou vysokoškolského pedagóga na STU v Bratislave. Monika je všestrannou umelkyňou, ktorá siaha vždy po nových témach, kombinuje rôzne umelecké prístupy a médium fotografie sa stáva prostriedkom, ako dosahovať ciele, ktoré nie sú ani zďaleka len čisto vizuálne. Viem si predstaviť, že ak by sme žili o storočie skôr, Monika by bola impresionistickou fotografkou a maliarkou. Totiž spôsob, akým zachytáva svetlo, ako sa ho dotýka, je budovaním tvaroslovia nového sveta, vystavaného na základoch hlbokej filozofie bytia, bolesti, nádeje, viery a spásy. Tieto impresionistické tendencie sú zreteľné v celom výbere prezentovaných fotografii Moniky Stacho na dnešnej výstave, ako aj v rovnomennej knihe, ktorú autorka vydala v tomto roku, avšak pracovať na tomto projekte začala už v zime v roku 2020. Temporalita, tradične sa viažuca a priori na ten náš "fyzický" svet, v situácii typickej pre všetko živé - a teda krátkodobejšie odolávajúce (v chápaní trvania jedného ľudského života a Barthesovo "tu a teraz"), sa akosi prirodzene vymyká z hraničných limitov smrti.
Už spomínané umelecké vyhranenie autorky ako maliarky a fotografky v sebe zákonite musí kódovať konotácie na kľúčové diela z dejín umenia. Je to práve efemérnosť Monetových prchavých lekien, či Sudekove zvnútornené pohľady do jeho kúzelnej záhradky. Monika nám akousi transpozíciou "neviditeľného štetca" prenikajúceho do vrstiev fotografického média otvára práve ono Sudekovo okno, plné imaginácie a tušených tvarov. Piktorialistická línia je ďalšou vrstvou čítania Monikiných fotografií, kde je krajina zrazu chápaná ako čosi absolútne nehmatateľné. Extrémne rozostrenie detailov a perspektívy (dosiahnuté technikou špeciálneho naklonenia zrkadla v kamere) je pre nás svetom, ktorý je nedosiahnuteľný. Je prízrakom teplého, slnečného dňa, a my musíme prižmúriť viečka, keď sa chceme zahľadieť do korún stromov, ktoré evokujú vzdialené galaxie z iných svetov. A je to práve korelácia dimenzií, čo nás podvedome núti nachádzať mikrokozmos a makrokozmos toho nášho sveta. Nie je to však po prvý krát, čo autorka prepája figuratívne tvaroslovie ľudské tela (najmä ruky, prsty), ktoré sa hapticky stávajú synonymom životodarnej energie stromov. Nemožno si nevšimnúť asociatívne freudovské detaily v spleti tráv, či autorkine obnažené kolená kľačiace v čerstvo orosenej rannej tráve plnej sedmokrások. Nezastaviteľný kolobeh ročných období a neodvratná premena prírody je tak ústrednou líniou celého fotografického cyklu, ktorý začína slnečnými lúčmi zaplavujúcimi plenérové scenérie a končí krajinou, ukladajúcou sa na zimný spánok v duchu magického realizmu. Podľa Merleau-Pontyho, a v kontexte diela Gastona Bachelarda, predstavuje každý živel akýsi domov a sny pre istú skupinu ľudí, podporuje ich imagináciu a je ich sviatosťou. Nie náhodou autorka v texte rovnomenného katalógu hovorí, že v ich záhrade počuť frekvenciu zeme. Názov výstavy je kontextuálnym prepojením osobného zážitku autorky, keď donedávna na ulici stretávala Gregora – človeka bez domova a predajcu Nota Bene, ktorý nosil jej deťom darčeky a rôzne hračky z charity, ale ktorý už zomrel. Podstatné je, že sa stretli, a že podľa neho metaforicky pomenovali ústredný a hlavný strom svojej záhrady - obrovský orech kráľovský. Stromy cítia a majú pamäť, sú jedinečnými bytosťami, tak ako ľudia a všetko živé, dokonca stromy si (častokrát viac ako ľudia) zakladajú na vzájomnej ochrane a opatere, pretože si uvedomujú potrebu vzájomnosti. Slovami Milana Rúfusa: „Biologický čas robí z človeka a stromu vrstovníkov. Strom má dokonca bližšie k večnosti, má toho vymerané viac.“ Podobne sakrálne vnímal stromy Hermann Hesse, keď ich s obdivom opísal: „Uctievam ich, keď žijú spoločne v rodinách. A ešte viac si ich ctím, keď stoja jednotlivo. Ako osamelí. Nie ako pustovníci...ale ako veľkí opustení ľudia, ako Beethoven a Nietzsche. V ich korunách šumí svet, ich korene odpočívajú v Nekonečne, len ony sa v ňom nestratia...stromy sú svätyňami. Kto s nimi vie rozprávať, kto im vie načúvať, ten sa dozvie pravdu. Keď sme smutní a život už nedokážeme uniesť, potom môže strom k nám prehovoriť: Buď ticho! Pozri sa na mňa! Život nie je ľahký, život nie je ťažký. To sú detské predstavy. Umlčia sa, keď necháš Boha v sebe hovoriť. Domov nie je tu alebo tam. Domov je v Tvojom vnútri alebo nikde. Každá cesta vedie domov, každý krok je narodením, každý krok je smrťou. Kto sa naučil načúvať stromom, neželá si viac byť stromom. Neželá si byť ničím iným, ako tým čím je. To je domov. To je šťastie.“ (z knihy Hermann Hesse: Bäume. Gesammelte Werke)
Pre Moniku Stacho sa ateliérom stala záhrada s jej naturalistickými kulisami, ktoré autorka determinuje a mapuje v 360° uhle pohľadu, vďaka čomu môžeme sledovať korienky bylín z perspektívy hmyzu, no v tom istom okamihu letíme po oblohe slobodne ako vtáci. Svet pod autorkinými nohami je tvorený "perspektívou rastu", podobne ako tiene jej figúry. Záhrada teda pre nás môže byť determinantou, miestom nachádzania seba samých, ale aj miestom nášho zániku, trpko-sladkou príchuťou truskaviek, keď sa jesenné hmly začnú vkrádať do našich dní, alebo ako by povedal Chalíl Džibrán, keď na jeseň všetky svoje smútky pochovávame v záhrade. Záhrada je aj samotou, opradenou nostalgiou posledného padajúceho jabĺčka. Vtedy je záhrada smutno-prázdna, akoby z nej unikal život. Všetko je dočasné, keď sa jej plody premieňajú na zem vo farbách Van Goghovej palety, keď mráz pokryje línie stromov, keď stíchne celý svet, keď zomiera človek, keď svet zaspáva, keď je biblické podobenstvo o čase siatia a žatvy, aj časom každého z nás, časom rodenia sa a časom umierania, pretože týmto Boh vložil ľuďom večnosť do srdca. V týchto intenciách je pre nás záhrada miestom kontemplácie a stíšenia sa. Záhrada je nielen miestom, ktoré nás obdarováva plodmi zeme, ale aj plodmi viery, rozjímania a trpezlivosti. Príroda sama o sebe je plná neustálych zmien a každodenne nám dokazuje, aké dôležité je prijímať kolobeh života, aby sa vždy mohol nanovo zrodiť ten nový. Nikam sa neponáhľa, jednoducho iba je, prijíma čas vo všetkých jeho rozmeroch a konzekvenciách. Vie, na rozdiel od nás, nedočkavých ľudí, že všetko má svoj čas. S nemennou tichosťou prijíma striedanie sa ročných období, je nemým svedkov plynutia storočí. Ona sama sa neustále a nanovo rodí a zomiera, aby nám mohla vždy naplno predviesť svoju nehynúcu krásu. Len škoda, že sa tak málo od nej stihneme naučiť, škoda, že životy nás "Gregorov" sú také krátke.
Virtuálna prehliadka výstavy je tu
INFO z knihy Gregor´s Garden
autor a fotografie: Monika Stacho
layout: Monika Stacho
publisher: Ľubo Stacho
author´s book edition
Bratislava 2022
ISBN:978-80-570-3717-0
Projekt Gregorova záhrada vznikal z časti ako experiment už v zime v roku 2020 z fascinácie zo záhrady jedného, jej najväčšieho stromu Gregor. Vlašský orech kráľovský chráni desiatky ďalších ovocných stromov záhrady, kríkov, záhradných ale aj lesných plodov. Kolobeh takto fungujúceho ekosystému a „superorganizmu“ ako časti prírody, aj keď z veľkej časti človekom organizovaným v nadmorskej výške 440 m n/m sa mi zdá fascinujúci. Energetická hodnota stromov v rezonancii zeme vo frekvencii (7, 83 Hz) vylepšuje ľudskú koherenciu srdca s mozgom, a tak vylaďuje a sprospešňuje naše životy. V časoch covidových a núdzového stavu (v rokoch 2020–22) sa NASA) záhrada stala jediným živým útočiskom rovnako ako jediným dlhodobým možným načúvajúcim spoločníkom mimo nás štyroch osôb v rodine, bubline. Záhrada o rozlohe štvrť hektára je zachytená počas celého vegetačného roku, metafory kolobehu života, čo je aj základná dramaturgická filozofia printového projektu.
To, že stromy majú v histórii ľudstva dlhú tradíciu nie je pochýb, o stromoch sa hovorí už v 1. knihe Genezis, keď ich Boh v tretí deň stvoril hneď po mori. Ich sviatok Nový rok stromov - Tu be Švat oslavujú od 1. st. p.n.l. židia vo svojom kalendári aj tento rok 5782, v 15. deň mesiaca švat, čo je zhodné so 17. januárom nášho roku 2022, iste na pamiatku stromu života a poznania dobra a zla, z ktorého okúsila Eva a Adam a tiež začiatku ich vegetačného obdobia. Podobne ako 1. izraelský premiér Ben Gurion nechal vysadiť za svojho pôsobenia les medzi Tel Avivom a Jeruzalemom, ktorý dodnes „zľudšťuje“ svojou klímou prítomnú krajinu, a tak sa v tento deň Nového roku stromov deje opakovane, sadia sa stromy. Symbol stromu sa z kresťanskej tradície vytratil, no nestratil židovskú symboliku, kde ovocný strom je človekom, koreň je viera, kmeň, konáre a listy život, a ovocím, naplnením sú rodina, priatelia a spolupracovníci.
Gregorova záhrada je naša záhrada, kde počuť frekvenciu zeme pre božský pokoj, kde sa dá oprieť, hľadať a nájsť pokoj v duši a vytvoriť tak spoločenstvo so stromami tak podobnými človeku, o ktorom ani netušíme.
The Gregor’s Garden project was created in part as an experiment in the winter of 2020 from a fascination with the garden of one of its largest tree. Royal walnut tree protects dozens of other fruit trees in the garden, shrubs, garden and forest fruits. The cycle of such a functioning ecosystem and “superorganism” as a part of nature, although for the most part man-made at an altitude of 440 m above sea level, seems to me to be incredible. The energy value of trees in the Earth resonance at a frequency (7. 83 Hz) improves the human coherence of the heart with the brain, thus tuning and benefiting our lives. In times of covid and emergency (2020–22), our garden became the only living refuge as well as the only long-term possible listening companion outside of the four people in the family, the bubble. The quarter-hectare garden is captured throughout the growing year, a metaphor for the cycle of life, which is also the basic dramaturgical philosophy of the print project.
There is no doubt that trees have a long tradition in human history, which is already mentioned in the first book of Genesis, when God created them on the third day after the sea. Their holiday New Year of the Trees - Tu BiShvat celebrate from the 1st century before B.C. Jews in their calendar this year as well as 5782, on the 15th day of the month Shevat, which coincides with 17th January, 2022, certainly in memory of the tree of life and knowledge of good and evil, from which Eve and Adam tasted and also the beginning of growing season. Like the first Israeli Prime Minister, Ben Gurion, he had the forest between Tel Aviv and Jerusalem planted during his tenure, which still “humanizes” the present landscape with its climate, and these events are repeated every year in the whole country in that New Year of the Trees. Such a tree symbol has disappeared from the Christian tradition, but has not lost Jewish symbolism, where the fruit tree is human, the root is faith, trunk, branches, and leaves life, and the fruit, fulfilment, are family, friends, and coworkers.
Gregor’s Garden is our garden where I can hear the frequency of the earth for divine peace, where one can lean, seek, and find peace in the soul, and thus create communion with trees so similar to human, of which we have no idea.